RKFÚ Košické Olšany

20171001_175558

Košické Olšany 186
044 42 Rozhanovce
tel.: 055 6950 217
fax: 055 7298250

 

 

SV. ŠTEFAN UHORSKÝ

kráľ

 

Svätý Štefan I. alebo Štefan Veľký, pred pokrstením Vajk,
(po maďarsky I. István / Szent István király)
(*979 (970/975/980?) Ostrihom – † 15. august.1038)
bol v rokoch 995 – 997 knieža ,
v rokoch 997 – 1000/1001 veľkoknieža Uhorska a
v rokoch 1000/1001 – 1038 prvý Kráľ Uhorska.

 

Keď prišli Maďari do strednej Európy, počínali si podobne ako noomádske kmene Húnov a Avarov: prepadaliokolité krajiny, pustošili ich a živili sa z koristi, ktorú získali výbojmi. Pri tomto spôsobe života im hrozilo nebezpečenstvo, že zaniknú podobne, ako zanikli ich predchodcovia. To si uvedomil maďarský vojvoda Gejza, keď utrpel ťažkú porážku od nemeckého cisára Otta I. pri rieke Lech roku 955. Preto sa usiloval priviesť svoj národ na usadlý spôsob života a na prijatie západnej kultúry, vrátane kresťanstva. Jeho zámer naplno uskutočnil jeho syn Vajk, ktorý dostal pri krste meno Štefan.
Rok narodenia Vajka- Štefana nepoznáme. Niektoré pramene uvádzajú 969, iné 975, ba i 977. Podobne rok jeho krstu je neistý. Historické štúdie, ktoré predpokladajú rok narodenia 969, kladú jeho krst do rokov 973-974. Hoci s určitosťou nepoznáme ani meno krstiteľa, viacerí historici sa zhodujú v náhľade , že Štefana pokrstil biskupom Pilgrimom poverený kňaz passovského biskupstva. V prospech tohto náhľadu svedčí skutočnosť, že passovské biskupstvo sa vtedy rozprestieralo až po Maďarmi obsadené územie (po rieky Moravu a Leithu-Litavu) a že sv. Štefan Prvomučeník, ktorého meno dostal kniežací syn, bol patrónom passovskej katedrály a biskupstva. Preto ťažko možno pripustiť tvrdenie niektorých životopiscov, že Gejzovho syna Štefana pokrstil sv. Vojtech. Ale je ľahko možné, že pražský biskup udelil mladému Štefanovi sviatosť birmovania počas niektorej cesty z Čiech do Ríma, alebo keď sa vracal naspäť.
Štefan už od skorej mladosti prejavoval vlastnosti dobrého panovníka: bol inteligentný, so širokým rozhľadom, rozvážny pri rozhodovaní, ale dôsledný a energický pri skutočňovaní rozhodnutí. Keď bolo treba bojovať, ukázal sa ako dobrý a udatný vojvodca. Kresťanstvo prijal telom i dušou, v čom ho podporovala jeho nábožná manželka Gizela, sestra nemeckého cisára Henricha II. Po smrti svojho otca Gejzu sa stal Štefan roku 997 uhorským panovníkom.
Mladý vladár najprv zjednotil maďarský národ politicky a upevnil svoju moc vo víťazných bojoch proti odbojným kniežatám. Potom sa dal do budovania občianskej a cirkevnej organizácie svojej krajiny. Cirkevnosprávne rozdelil celé územie na 10 diecéz, z čoho boli 2 arcibiskupstvá (Ostrihom a Kalocsa) a 8 biskupstiev. Na vidieku dal postaviť pre každých desať obcí jeden kostol. Okrem toho zakladal kláštory. Všeobecne podporoval duchovenstvo, aby s jeho pomocou mohol položiť solídne základy kresťanstva a kresťanskej kultúry vo svojom štáte. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli benediktíni (nemeckí, francúzski a talianski), spomedzi ktorých pochádzala väčšina prvých biskupov.
Aby upevnil dosiahnuté výsledky a dal im aj zreteľné vonkajšievyjadrenie, Štefan požiadal pápeža Silvestra II. o udeleniekráľovskej koruny. Pápež po dohode s cisárom Ottom III. súhlasil. Cirkevný obrad kráľovskej korunovácie sa konal na Vianoce roku 1000 v Ostrihome. Pre veľké zásluhy o Cirkev v rodiacom sa Uhorsku Štefan dostal titul „apoštolského kráľa“ a rozličné privilégiá pri udeľovaní cirkevných hodností.
Uhorský kráľ Štefan mal možno viacej detí, ale dospelého veku sa dožil iba jeho syn Imrich. Otec chcel, aby sa z neho stal príkladný kresťanský vladár, ktorý by po ňom viedol a všestranne zveľaďoval krajinu. Preto ho zveril na výchovu sv. Gerardovi, prvému csanádskemu biskupovi. Okrem toho dal pre Imricha zostaviť akési pravidlá alebo zrkadlo ideálneho kresťanského kráľa (De institutione morum ad Emericum Ducem). Štefan sa už chystal odovzdať synovi vládu, keď Imrich pri jednej poľovačke (r. 1031) utrpel vážne zranenie, ktorému podľahol.
Štefana vtedy zronila nečakaná smrť jediného syna, do ktorého vkladal toľké nádeje. Posledné roky života mu zakalili intrigy príbuzných, ktorí sa usilovali zaistiť si následníkov trónu. Štefan zomrel 15. augusta 1038. Pochovali ho v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár), v bazilike, ktorú dal vybudovať za svojho života. Úctu svätých mu priznal pápež Gregor VII. roku 1083. Spolu s ním bol vyhlásený za svätého i jeho syn Imrich, biskup Gerard a slovenskí benediktínski mnísi Andrej-Svorad a Benedikt. Manželska sv. Štefana – Gizela sa uctieva ako blahoslavená.
Svätý Štefan Uhorský patrí nepochybne medzi vladárov, ktorí si zasluhujú čestné miesto tak v občianskych, ako aj v cirkevnýchdejinách. Prirodzene, najväčšiu úctu mu v minulosti prejavovala krajina, ktorú zaradil medzi kultúrne a kresťanské národy. (Až do roku 1948 bol sviatok sv. Štefana maďarským národným sviatkom).

Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.

 


 

Ako vznikal bohoslužobný spev

Kresťanský bohoslužobný spev sa rozvinul v období stredoveku (4-14 st.). V ranom štádiu mala hudba veľký význam. Vychádzala zo židovského, sýrskeho a starogréckeho chrámového spevu, ale aj z folklórnych prejavov rôznych národov Rímskej ríše. Jej hlavnou úlohou bolo dospieť k asketickej morálke. Odmietalo sa pestovanie hudby ako umenie pre potešenie, lebo to prispievalo k osvojovaniu vášní a svetských pôžitkov. Kresťanské hudobné myslenie kládlo dôraz na spev. Písomné záznamy z tohto obdobia nie sú známe. Spev sa tradoval ústne. Pri bohoslužbách sa uplatňovali spoločné modlitby, čítania z Biblie (lekcie) a prosté spevy (žalmy). Podobne ako dnes ich vykonávali lektori a kantori (niekedy nazývaní psalmisti). Boli vychovávaní v tzv. scholae lectorum a scholae cantorum. Na prelome 6. a 7. stor. sa v rímskej hudbe začal vyvíjať GREGORIÁNSKY CHORÁL. Ide o jednohlasný spev. Môžme sa s ním stretnúť i dnes. U nás sa začal udomácňovať po vzniku prvých kláštorov (11. – 12. st.). Najstaršie pamiatky sa našli vo Vyšnom Brode či Kremnici. Spevy responzoriálne (striedanie sóla a zborov) a antifonálne (striedanie zborov) sa vyskytovali v rámci dvoch druhov bohoslužieb: omše a ofícia. Omša (missa) je hlavnou bohoslužbou Cirkvi, hoci jej liturgia sa vyvinula neskôr. Tvoria ju nemenné časti – ordinarium missae (Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Benedictus, Agnus Dei) a menlivé časti – proprium missae (napr. modlitby, evanjelium, prefatio, introitus, ofertorium, communio). Doplnkom omše sa stali obrady rozvrhnuté na jednotlivé denné hodiny – ofícium. Osobitnou formou omše je posmrtná omša- requiem. Z liturgie neskôr vyšli aj liturgické drámy. Tie zobrazovali príbehy z Písma a zo života svätých. Predvádzali sa na každý cirkevný sviatok. Z kostolov sa postupne dostali na námestia. Liturgická dráma tak znamená začiatok vývoja európskeho dramatického umenia. Je treba zdôrazniť, že spev a hudba v liturgii i v dnešnej dobe nemá plniť “skrášľovaciu” funkciu. Jej poslaním je napomáhať meditácii, pozdvihnúť to, čo sa slovami nedá tak vyjadriť, zapojiť všetky zmysly, umocniť dôležitosť a myšlienku omše.

Matka Tereza a modlitba

Jedným z najzákladnejších prejavov vnútorného života Matky Terezy bola modlitba. „Modlitba je radosť, je to znak našej veľkodušnosti, našej nezaujatosti, nášho ustavičného spojenia s Bohom… Modlitba je láska… Modlitba je pokoj… Modlitbu nie je možné vysvetliť: človek s ňou musí mať skúsenosť“, hovorí Matka Tereza. Je obtiažne sa modliť, keď nevieme ako. Správnu modlitbu nájdeme sami. Prvým prostriedkom je mlčanie. Duše oddané modlitbe milujú ticho. Nemôžeme sa vrhnúť priamo do Božej prítomnosti, ak sa necvičíme vo vnútornom i vonkajšom mlčaní. Vnútorné stíšenie je veľmi obtiažne. Podstúpiť toto úsilie pre modlitbu je ale nutné. V tichu nájdeme novú silu a pravú jednotu. Božia sila nám pomôže robiť všetko dobre a zjednotí naše myslenie so svojim myslením, naše modlitby so svojimi modlitbami, naše skutky so svojimi skutkami, náš život so svojim životom. Všetky naše slová sú bezcenné, ak nevychádzajú z vnútra. Dôverujte v dobrého Boha, ktorý nás miluje, ktorý sa o nás stará, ktorý všetko vidí, všetko vie, ktorý môže urobiť čokoľvek pre dobro moje a dobro duší. Ježiš chce, aby sme boli svätí, ako je svätý jeho Otec. Ak chceme môžeme sa stať veľkými svätcami. Svätosť nie je výsadou niekoľkých ľudí, ale prostá povinnosľ pre nás všetkých. Raz večer prišiel do nášho domu muž a povedal mi: „Jedna hinduistická rodina s 8 deťmi už nemá dlhú dobu čo jesť. Urobte niečo pre ne!“ Vzala som trocha ryže a hneď som ta šla. Na tvárach detí som videla, že majú veľký hlad. Napriek tomu matka rozdelila ryžu na dva diely a s jedným vyšla von. Keď sa vrátila, spýtala som sa jej: „Kam si išla? Čo si urobila?“ Odpovedala mi len „majú tiež hlad“. Vedela, že moslimská rodina, ktorá bývala v susedstve, tiež trpí hladom. Nebola som prekvapená, že tá žena vedela, ale prekvapilo ma, že vedela, že majú hlad. Vieme my o potrebách druhých? Máme čas si to uvedomiť? Matka Tereza prosí:

Urob si čas na premýšľanie
Urob si čas na modlitbu
Urob si čas na smiech
Je to zdroj sily
Je to najväčšia moc sveta
Je to hudba duše

Urob si čas na hru
Urob si čas na lásku
Urob si čas na rozdávanie
Je to tajomstvo večnej mladosti
Je to Bohom prepožičané privilégium

Deň je krátky na to, byť len egoistom

Urob si čas na čítanie
Urob si čas na to, aby si bol srdečný
Urob si čas na prácu
Je to prameň múdrosti
Je to cesta ku šťastiu
Je to cena úspechu

Urob si čas na skutky lásky k blížnemu
Je to kľúč k nebu